Téma:

01 02 03

Login:

Password:


Registrácia

Anketa

Smajlíci v novom fóre sú..
...proste sexi... - 32.26%
32.26
...velkí a pekní - 9.68%
9.68
strašidelní - bojím sa ich... - 38.71%
38.71
nic-moc - 19.35%
19.35

04/05 - Druhé číslo

Hudbu si zaslúžia všetci ľudia

V poslednej dobe sme si zvykli na kritiku  vlastností, ktoré nám pridelili „dnešné časy“. Slováci sú pesimistickí, nemajú čas ani peniaze na  kultúru a jediné, čo ich dokáže zaujať, je reklama a reality show. Nie je to však pravda. V Košiciach existuje čoraz viac pouličných umelcov – igricov 21. storočia, ktorí priamo na ulici na chvíľu vytrhnú ľudí z ich pracovného tempa. Uznajte, kde inde príde umenie samo za vami, zaplatíte za neho hoci len korunu (alebo dokonca aj nič) a môžete odísť, kedy sa vám zachce. No skúste sa započúvať do melódie tých „pofidérnych komediantov“ na ulici...  

Sme hanblivý národ

Pod murovaným oblúkom na Poštovej ulici nezvykne stáť nikto, aj keď je toto miesto niekedy najlacnejšou koncertnou sálou na svete. Napriek tomu, že ľudia odtiaľ počujú evergreeny Franka Sinatru, bojazlivo zastanú na okraji ulice alebo sa tvária, že niečo dôležité zháňajú, a preto prechádzajú okolo hudobníkov. A to len preto, že si nechcú priznať jeden zo základných atribútov každého človeka: páči sa im hudba.

„Už nám neprekáža, keď sa pri nás ľudia nezastavia. Na Slovensku sme si na to zvykli. Chodievame hrať radšej do Nemecka,“ posťažoval si na zdanlivý nezáujem divákov líder pouličnej skupiny Clarinet band, keď sme sa pri nich ako jediní odvážili zastaviť.

„Do Košíc sme prišli len na pár týždňov. V Nemecku, kde hrávame, si pouličných umelcov vážia viac. Ľudia nás počúvajú, tlieskajú nám... Nemohli sme tam však teraz zostať, lebo Nemcom po Vianociach akoby zaľahlo v ušiach. Nechcú počuť žiadnu hudbu. My umelci tomu hovoríme Totmonat – mŕtvy mesiac, keď si každý umelec musí hľadať inú prácu, aby nezomrel od hladu.“

Pristáli na Armstrongovej planéte hudby

 

clarinatbandSkupina Clarinet band pochádza z Košíc. Napriek tomu, že títo traja páni sa podľa oficiálnych kritérií nazývajú hudobnými amatérmi, bez nôt dokážu zahrať v zostave klarinet, gitara a violončelo čokoľvek, na nácvik pesničky im stačí minúta. „Hudba nás spája už niekoľko rokov. Nikto z nás nemá hudobné vzdelanie, ale to nás neodsúva na druhú koľaj. Ak hráte od srdca a skutočne milujete hudbu, úspech sa dostaví sám od seba.“ Trom pánom nerobí problém zahrať pre obyvateľov Karlsruhe, Stuttgardu, Duisburgu či Manheimu akýkoľvek žáner. „Samozrejme, okrem rapu alebo hip hopu. To je hudba s trvácnosťou dva týždne. Snažíme sa hrať večné melódie, najmä  Louisa Armstronga. Raz nám pri jedinej jeho skladbe hodil istý Nemec do klobúka 100 €.  No povedzte, kto iný dokáže zarobiť takmer 4 000 Sk za dve minúty?“ Keď je trio Clarinet band také dobré, prečo hrajú na miestach, kde sa inokedy zdržujú žobráci?  „Všetci veľkí umelci začínali na ulici. Len takto môžete byť v priamom kontakte s ľuďmi všemožných chutí a vekových kategórií. Navyše je v podchode výborná akustika a nemusíme platiť za prenájom.“ Nemeckí hudobníci dostávajú síce viac uznania, ale aj oni musia bojovať s nedostatkom pracovných miest. Nie je zvláštnosťou vidieť na ulici s klobúkom pred sebou aj vyštudovaného virtuóza. Napriek tomu, že sa pri Clarinet band zastavia niekedy len dôchodcovia, pred každým vystúpením majú trému. „Tréma robí umelca. Veď aj Peter Dvorský sa musí aspoň trošku báť, aj keď vystupuje 182-hýkrát.“ Iba málo ľudí môže povedať, že robí svoju prácu pre dve potešenia: svoje vlastné a potešenie druhých. Členovia Clarinet band k takýmto ľuďom patria. Keď sme sa ich na záver opýtali, či im predsa len ani raz nebolo ľúto, že sa nikdy neuplatnili ako profesionáli, bez zaváhania odpovedali: „Sme, naopak, radi, že nás môže počuť ktokoľvek. Hudba je totiž niečo, čo si zaslúži každý človek. Aj Slováci, i keď si to nechcú pripustiť.“

  

Nie je všetko hudba, čomu sa tlieska

podchodKaždý kuchár berie spokojnosť hosťa ako pochvalu za dobre uvarené jedlo. Tak isto je to aj s potleskom. Pri nadšených divákoch by sa mohlo zdať, že hudobník, ktorému tlieskajú, je uznávaným umelcom. Nie je to však pravda: „So slovom 'umelec' by som narábala opatrne. K hudobníkom v košických uliciach mi viac pasuje slovo zabávač. Verejnosť nevie celkom dobre  rozlíšiť pravé umenie,“. vyjadrila sa Mgr. Mária Sidorová, zástupkyňa riaditeľa Konzervatória na Timonovej ulici v Košiciach. „Na to, aby bol niekto hudobným umelcom, talent nestačí. Za každou umeleckou interpretáciou skladby sa skrýva teoretické vzdelanie, roky práce a vlastné tvorivé prvky.“ Pani zástupkyňa má na starosti hudobný odbor, a tak vie, čo všetko práca obnáša: „Na našu školu chodí veľa mimoriadne talentovaných študentov, ktorí majú predpoklad stať sa umelcami. S talentom sa človek rodí, ale umelcom sa stáva, a tak ich čaká ešte mnoho práce. Keď sa pozerám na ich rovesníkov na ulici, skúšam si ich predstaviť ako našich študentov. Rozmýšľam, na aký nástroj by hrali a že je škoda, že svoj talent ďalej nerozvíjajú.“ Spoločnosť však nie je schopná poskytnúť uplatnenie všetkým umelcom. A tak sa tí menej úspešní stali v mestách atrakciou. „Ich hudba je neoddeliteľnou súčasťou koloritu Košíc. Aj keď odborníkovi sem-tam trhá uši, ľudia si na profesionalitu nepotrpia. Hlavné je, že sa im hudba páči - vtedy splnila svoj cieľ.“ Mestskí umelci sú síce vizitkou talentovaného potenciálu v krajine, sú však aj varovným prstom nad absenciou návštev kultúrnych zariadení. Preto Mgr. M. Sidorová dodáva:  „Je veľmi smutné, že ľudia venujú čas len činnosti, z ktorej majú úžitok. Duchovné obohacovanie pri počúvaní hudby sa však nikdy nepremení na peniaze.“ A my len môžeme dúfať, že čoraz obľúbenejšie spevácke súťaže nepotvrdia tieto smutné prognózy...

A just im neprispejem!

Typické slovenské „Ja žobrákom neprispievam, peniaze si musia zaslúžiť!“ vrhá na pouličných umelcov lepšie svetlo. „Honorár“ si, na rozdiel od bezdomovcov, zarobili vlastnou prácou. Ani zamestnanci košického policajného zboru ich nepokladajú za klasických žobrákov: „Hudobníci sú zvláštnou kapitolou. Na predaj akéhokoľvek tovaru treba živnosť, ale u hudobníkov to neplatí - ľudia im prispievajú dobrovoľne. Voči žobrákom môžeme zakročiť, ale pri hudobníkoch naše právomoci končia – na nich sa nikto nesťažuje.“ A keďže žijeme v demokracii, každý môže hrať, spievať alebo maľovať, kde chce - hoci aj uprostred Hlavnej ulice, ak tým nikomu neprekáža.

Cenu umenia nevyčíslite

   

Sadnete si na roh ulice, vyberiete gitaru, otvoríte spevník s akordmi, položíte pred seba klobúk a začnete hrať. Že jednoduchá forma zarábania? Omyl. Na status pouličného umelca chýba ešte jedna dôležitá vlastnosť: odvaha. Mnohí sa nevedia odhodlať potešiť svojou hudbou druhých, pre iných je zase vysedávanie na ulici pod ich úroveň. Jakub Krajňák (3.F) z populárnej školskej skupiny Čaukokakavko považuje hranie na ulici za prínos. „Osobne som to síce neskúšal, ale mohlo by to byť veľmi zaujímavé.“ Ľuďom, ktorí majú dar rozumieť hudbe, vie popularita najviac uškodiť. Ich počiatočné zanietenie sa po úspechoch stane prostriedkom na zárobok, a tak sa do ich piesní aj charakteru nezmazateľne vtlačí komercia. Kubo k nim, našťastie, nepatrí: „Ak by som niekedy skúšal hrať na ulici, nerobil by som to pre peniaze – skôr pre zábavu. Iste by ma potešilo, keby mi ľudia hádzali mince, ale bral by som to ako symbol uznania. Alebo skôr výsmechu, keby to boli dvadsať- a desaťhalierniky...:-)“ Aj napriek tomu, že gitarista Kubo nevedel o príbehu Clarinet band, na adresu svojich „kolegov“ povedal: „Vždy, keď sa ponáhľam na autobus, veľmi milo ma prekvapí skupina hrajúca swing na Hlavnej ulici. Neviem, kto sú, ale ak by všetci pouliční hudobníci hrali ako oni, malo by to zmysel.“

Dievčatko s uhíkmi

image Každé väčšie mesto má svojho „ducha“. Jeho charakter tvoria okrem kaviarničiek, budov či zákutí aj niektorí ľudia. Aj keď všetci nepoznajú ich mená, každý si spomenie na „toho slepého predavača novín“ alebo na „toho žobráka s dvoma psíkmi“. K týmto typickým košickým postavičkám patria aj manželia z Ukrajiny, ktorí pri pizerii Trango už roky maľujú portréty svojich zákazníkov. S povestnou plachosťou, pracovitosťou a mlčanlivosťou tohto slovanského národa nakreslí pán Lesyk čokoľvek z fotografie alebo živej predlohy. Žiaľ, asi kvôli predošlým zlým skúsenostiam s novinármi sa pán Lesyk pre ŠS  nechcel vyjadriť.

Šrobárska portrétistka Zuzka Sopková z 3.A síce nekreslí na zákazky, ale ulica ako pracovné prostredie jej cudzia nie je. „Necítim sa trápne, keď si sadnem na nejaké miesto a maľujem, čo mám pred sebou. Netrápi ma, čo si myslia okoloidúci – zameriavam sa na svoj objekt.“ Ním sú však okrem budov a zákutí častokrát aj nič netušiaci ľudia. „Keď zbadajú, že ich kreslím, zdesene na mňa ukazujú prstom: 'Aha, pozri na to dievča! Ono ma kreslí!'“ opisuje Zuzka bežnú situáciu z kaviarne. Potom im slušne vysvetlí, že si len potrebuje na papier „ukradnúť“ kúsok ich tela. Šikovná šrobárska výtvarníčka by tiež nevedela predávať svoje diela. „Ak by som si však musela pýtať nejaké peniaze, záviselo by to od toho, kto si u mňa portrét objednal. Ak by to bol solventný človek zo zahraničia, siahol by hlbšie do vrecka. Nemala by som však srdce inkasovať niečo od malého dieťaťa.“   

-Strúčik-